Predstavte si jablko, nie to naleštené zo supermarketu, ale také, čo nájdete vo vysokej
tráve na okraji zemplínskej medze. Má drsnú, matnú šupku, nie je dokonale okrúhle a možno
ho trochu poďobala matka príroda. Keď doň však zahryznete, zaplaví Vás výrazná korenistá
chuť a Vy si uvedomíte, že máte v ruke poklad.
„Príbeh starých zemplínskych odrôd by mohol skončiť smutne – ich postupným
vymieraním a zabudnutím. Našťastie sa však karta obracia a záchrana prichádza z miesta, kde
by sme to možno nečakali – priamo zo školských dvorov.
Dôkazom toho je aj naša škola, ktorá sa zapojila do celoslovenského projektu SadOVO www.sadovo.sk,
zastrešeného známym Občianskym združením Živica, www.zivica.sk. Tento jedinečný projekt
vracia ovocnú históriu späť do života. Spolu s odborníkmi zo Živice sa učíme mapovať staré stromy
v našom okolí a spoznávať ich skryté príbehy.
Trebišov je známy svojím historickým parkom, ktorý je navrhnutý v prírodno-
krajinárskom štýle. Za jeho vznik môžeme vďačiť rodine Andrássyovcov, ktorí patrili
k uhorskej šľachte. Stromy, ktoré sadili, mali demonštrovať ich moc a vplyv, preto vyberali
stromy mohutné a cudzokrajné ako je napríklad platan.
Mimo grófskeho parku však rástli stromy, ktoré mali úplne inú úlohu – nasýtiť chudobný
zemplínsky ľud. Sadili ich obyčajní roľníci, miestni sedliaci, ale aj rehoľníci, ktorí učili ľudí,
ako štepiť a rozmnožovať stromy. Na príkaz cisára Jozefa II boli povinne vysadené ovocné
stromy popri cestách, vďaka čomu vznikli okolo mesta dlhé aleje čerešní, jabloní a sliviek.
Najväčšiu ranu dostali ovocné stromy v čase kolektivizácie, keď vznikali jednotné roľnícke
družstvá a združovali sa pozemky. Stromy boli za pomoci traktorov vytrhané zo zeme
a zachránili sa len jedince na ťažko prístupných miestach, či v súkromných záhradách.
Pre južný Zemplín bola typická Bystrická slivka. Hoci rástla po celom Slovensku, na
úrodných rovinách a južných svahoch Zemplína sa jej mimoriadne darilo. Mala vysokú
cukornatosť a preto sa po železnici vyvážali tony sušených sliviek a varil sa chýrny
zemplínsky lekvár, ktorý sa varil bez cukru. Ten hustý, takmer čierny lekvár, v ktorom stála
lyžica.
Ďalším monumentálnym, dlhovekým stromom, ktorý môžeme nájsť skrytý najmä v starých
vinohradoch je oskoruša – Jarabina oskorušová. Jej plody vyzerajú ako malé jabĺčka alebo
hruštičky. Dajú sa jesť až vtedy, keď prejdú mrazom, alebo poležia a zmäknú, a zato sa im
vraví hniličky. Na dedinách sa z nich varila tá najlepšia pálenka.
V teplejších oblastiach – najmä okolo Trebišova sa darilo čerešniam. Zemplínske chrupky
lemovali staré hradské cesty a ich pevné, chrumkavé plody boli odolné voči praskaniu.
V každej pivnici by sme našli jablká s typickou drsnou, matnou, akoby koženou šupkou. Boli
odolné voči mrazom a chorobám. V pivnici nezhnili, ale postupne prirodzene vysychali
a mierne sa scvrkli, čím sa v nich skoncentroval cukor a získali úžasnú korenistú chuť. Ľudia
ich volali kožovky (Kožená reneta).
Hrušky ako žitnačky a ovsianky dozrievali v čase žatvy žita a ovsa, podľa čoho dostali svoje
meno. Roľníkom slúžili na osvieženie počas ťažkej práce. Na kvalitnú pálenku sa zase
používali hrušky šemedzie, ktoré mali veľmi silnú, muškátovú arómu, ktorú u šľachtených
odrôd nenájdeme.
V dobe moderných, chemicky striekaných sadov a supermarketových jabĺk sú staré
zemplínske odrody hotovým pokladom. Sú príkladom, že príroda dokáže byť sebestačná,
odolná a silná aj bez chémie. Záchrana týchto stromov nie je len prejavom nostalgie. Je to
investícia do našej vlastnej budúcnosti, zachovania biodiverzity a dedičstva pre naše deti.
Tieto stromy tu boli dávno pred nami. Otázkou zostáva, či vďaka našej starostlivosti zostanú
aj po nás.
